neohebný adj.; k ohebný
1. [o jazyku] neohebný, neobratný, těžkopádný: nezpuosobilejšieho a neohebniegſſieho jazyku sem [Mojžíš] BiblPraž Ex 4,10 (zmeškalejšieho ~Ol, zameškalejšieho ~Card, ~Lit, zpozdilejšieho ~Pad) tardioris; ║ inmotus Neohebny SlovOstřS 85 nehybný (?)
2. k čemu nepříchylný, neochotný, zatvrzelý: ó tvrdé šíje, newohebnij k pravdě, ale hotoví ku porušení a k krvi JakZjev 402b; velmi ste newohebni [k dobrému] RokMakMuz 239b
Srov. neohbitý
Ad 1: za lat. tardus stč. též léní, opozdělý, pozdní